Kunsthistorik v praxi | Mýty a fakty o historikoch umenia

O ČOM SI Ľudia Šepkajú, no boja sa spýtať historika umenia

Mýtus: Študent dejín umenia nemá uplatnenie.

Fakt: Človek s vyštudovanými dejinami umenia môže pracovať ako kurátor v galériách a múzeách, ako kastelán, lektor v rôznych kultúrnych inštitúciách, vedecký pracovník (na univerzite, akadémií vied, najväčších galériách / múzeách), pamiatkar, znalec, kultúrny redaktor, pracovník aukčných siení či v rámci cestovného ruchu.

Mýtus: Historik umenia je zbytočný, do seba zahľadený, teoretik.

Fakt: Dejiny umenia hýbu svetom viac, než by si mnohí mysleli. Cenu umeleckých diel určujú pracovníci aukčných siení spolu s historikmi umenia – často sa jedná o státisícové sumy. V prípade, žeby sa historik umenia pomýlil a namiesto významného umelca dielo vytvoril napr. jeho žiak, cena diela klesá o niekoľko desiatok tisíc. Týmto spôsobom môžu historici umenia hýbať ekonomikou viac než ktorýkoľvek iný humanitný odbor. S dejinami umenia taktiež úzko súvisí turizmus: mnohé krajiny zarábajú milióny eur na turizme a turistov lákajú na krásne pamiatky a bohaté múzeá. Hodnotu týmto dielam často pripísali práve historici umenia a znalci. Od 19. stor. sa stretávame s javom, ktorý môžeme nazvať „marketing umenia“. Rôzne inštitúcie sa prepracovanou reklamou snažia ľudí presvedčiť, že práve oni jediní majú to najlepšie, čo je hodné vidieť. Ukážkovým príkladom je obraz Mony Lisy od Leonarda da Vinci. Louvre tento obraz ospevuje do nebies a každé malé dieťa ho pozná. Mona Lisa je mnohými náučno-populárnymi článkami a televíznymi dokumentami ospevovaná pre tajuplný výraz tváre; pritom dielo podobného charakteru vytvoril da Vinci i o niekoľko rokov neskôr. Kým o obraz Jána Krstiteľa, ktorý taktiež visí v Louvre, takmer nikto ani nezavadí, pri Mone Lise sú pravidelne davy fotografujúcich turistov a je takmer nemožné sa na ňu pozrieť zblízka. Väčšina ľudí pozná Louvre, pritom sa v Európe nachádzajú ďalšie veľké galérie s veľkolepými zbierkami, ako napr. British Museum (Londýn), Galleria degli Uffizi (Florencia), Ermitáž (Petrohrad), Rijksmuseum (Amsterdam). Historik umenia tak má dôležitú úlohu, a to robiť osvetu nielen o umeleckých dielach, ale aj ich kultúrnom pozadí, aby sa nestávalo, že sa človek ľahko nechá zlákať na rôzne marketingové finty a ideológie v nich ukryté.

Mýtus: Historik umenia nerozumie výrobe diela.

Fakt: Každý študent dejín umenia počas štúdia získava prehľad o používaných maliarskych pigmentoch, druhoch podložiek, materiáloch používaných na sochy, atď. Študent by mal chápať proces výroby ľubovolného umeleckého diela, i keď sám nevie maľovať či kresliť. Je však pravdou, že pre mnohých umelcov môžeme pôsobiť zábavne.

Mýtus: Historikov umenia netreba, prírodné vedy vedia bezpečne datovať ľubovolné dielo.

Fakt: Historici umenia pri datovaní diel často spolupracujú s rôznymi prírodnými vedami. Nápomocnými bývajú chemické i fyzikálne vedy, bežne sa využíva UV, RTG, IR žiarenie či analýza pigmentov a podložky. Prírodné vedy nám vedia presne povedať zloženie farby, typ podložky, poľahky odhalia prípadné podkresby či premaľby. To, že analýzou podložky zistíme, že bolo použité lipové drevo, ktoré v čase sťatia malo päťdesiat rokov a muselo rásť v 12. stor., však historikovi umenia vo výsledku nijako dobu vzniku diela nepriblíži. Podložky sa v priebehu dejín bežne používali opakovane, takže sa môže stať, že podložka pochádza z 12. stor., no maľba bola vyhotovená v 14. stor., prípadne sa na podložku „zabudlo“ a použitá bola až sto rokov po jej vyhotovení. Historik umenia tak musí vedieť, aké dreviny a pigmenty sa používali v rôznych lokalitách a obdobiach, čo mu pomôže zúžiť okruh, kde a kedy dielo vzniklo. Stále tak platí, že bez štýlovej analýzy a  výskumu prameňov sa dielo datovať nedá.

Mýtus: Historik umenia pracuje samostatne.

Fakt: Historik umenia pracuje samostatne nanajvýš pri menej rozsiahlom výskume a pri písaní článkov. Pri väčších monografiách spolupracuje niekoľko historikov umenia. Naviac je v praxi bežne nutný celý súbor odborníkov. Napr. pri výskume architektonického súboru treba historika umenia, historika, reštaurátora, archeológa, architekta, statika, staviteľa, pamiatkara (celkový počet odborníkov závisí i od zachovaných prameňov, stavu a veku stavby). Keďže humanitné vedy sú prepojené, bežne s poznatkami z dejín umenia (či s umeleckými dielami) pracujú historici, lingvisti, literárni vedci, estetici či filozofi.

Mýtus: Historik umenia sa snaží datovať dielo a spoznať umelca. Nič viac, nič menej.

Fakt: V súčasnosti existuje veľmi veľa metodologických prístupov, ktoré historikovi umenia značne rozširujú možnosti. Čoraz väčší dôraz sa kladie na kultúrne dejiny, kedy sa historik umenia snaží zasadiť dielo do kontextu prostredia, v ktorom vzniklo; v tomto prípade využíva sociologické a historické prístupy. Zároveň rastie záujem o rôzne fenomény, ako napr. chinoiserie (napodobňovanie a zbieranie čínskeho umenia a umenia ďalekého východu). I v prípade, že historik umenia píše monografiu o nejakom umelcovi, potrebuje jeho diela zasadiť do kontextu iných diel vzniknutých v rovnakom priestore v rovnakej dobe.