Koľko jazykov vieš, toľkokrát si historikom umenia

Vo väčšine profesií sa stáva, že človeku stačí vedieť anglicky, aby mohol pohodlne vykonávať svoje povolanie. Pri dejinách umenia tento princíp vôbec neplatí. Ak sa človek venuje umeniu v istej geografickej oblasti v istom čase, veľmi rýchlo zisťuje, že jazykov potrebuje vedieť hneď niekoľko.

Odborníci na české barokové umenie vedia, že čeština im pri skúmaní prameňov v mnohom nepomôže. Nutná je znalosť nemčiny, mnohé pramene sa môžu objaviť i v latinčine. Literatúra ku českému umeniu môže byť v češtine, nemčine, angličtine. V prípade sliezskeho umenia pribúda i poľština.

Odborníci na slovenské novoveké umenie potrebujú pri skúmaní prameňov do 19. stor. nemčinu a latinčinu, v 19. stor. pribúda maďarčina. Literatúra ku slovenskému umeniu môže byť písaná okrem slovenčiny v maďarčine, nemčine, zriedkavo angličtine.

Nemeckí historici umenia okrem stredoeurópskeho priestoru mali veľký záujem i o Taliansko. Ak sa študent dejín umenia naučí taliansky, latinsky a anglicky a verí, že bude môcť napísať akúkoľvek prácu o miestnom umení, sklame sa. Nemeckí historici mali vo veľkej obľube talianske umenie, o ktorom napísali priehrštia prác.

Historik umenia sa nemčine teda len tak nevyhne. Nemeckí historici sa od 19. stor. rozišli po Európe a písali o umení takmer v každej krajine. Nemčina sa vďaka tomu stala komunikačným jazykom dejín umenia a môže sa stať, že odborníci z iných krajín napíšu svoj text v nemčine, aby sa tak stal dostupný i ostatným odborníkom. Angličtina začala nemčinu vytláčať až po novom tisícročí.

Priemerný historik umenia by tak mal byť schopný čítať a rozumieť (okrem angličtiny) nemčine a latinčine plus by mal vedieť jazyk krajiny, ktorú si ku štúdiu vybral. Historik umenia je tak nútený stať sa polyglotom, mať veľa kamarátov jazykovedcov alebo sa stať majstrom používania googlu translate.